Identifkácia

Väčšina pokročilejších identifkácii sa začína zberom. Ale pred zberom odporúčam každý lišajník odfotiť vo svojom prirodzenom prostredí. Ak človek fotí “múdrym” telefónom alebo vhodným fotoaprátom, automaticky si tak vytvorí záznam o lokácii (GPS) a čase. Keďže lišajníky rastú veľmi pomaly, zber lišajníkov pre neskoršiu identifikáciu by mal byť vždy obmedzený len na nevyhnutné množstvo stielky. Pri mnohých druhoch je identifikácia v teréne veľmi náročná, takže je prakticky nutné ich zobrať domov. Pri zbere z kôry stromov (epifytov) sa odrezáva nožom časť kôry aj s lišajníkom a treba dbať aby nedošlo k zbytočnému poškodeniu alebo ohrozeniu zdravia stromu. Pri zbere epilitických lišajníkov sa využíva kladivo a dláto určené na sekanie do kameňa — lišajník za vysekáva aj s kusom skaly.

Keď už máme na stole lišajník, môžeme začať určovať. Je dôležité povedať, že lišajníky sa určujú suché. Väčšina atlasov popisuje primárne teno stav, ktorý môže byť výrazne farebne odlišný, ako ten z vlhkého prostredia. Hoci niektoré lišajníky sa dajú identifikovať voľným okom, pri väčšine druhov je potrebné všímať si drobných detailov. Na to sa zíde lupa s aspoň 10-násobným zväčšením. Pomocou nej je možné študovať sorédia, riziny a iné miniatúrne štruktúry, ktoré častokrát predstavujú dôležitý rozoznávací znak. Veľmi praktické su lupy s podsvietením. Obľúbenou lupou medzi lichenológmi/čkami je Belomo 10x “triplet”, Lichen Candelaris ale na začiatok stačí úplne obyčajná, neznačková lupa s dostatočným zväčšením.

Pri identifikácii je taktiež dôležité všimnúť si substrát, jeho zloženie často reflektuje aké lišajníky na ňom rastú. Niektoré druhy však môžu rásť naraz na kôre aj na skalách. Kyslosť kamenného substrátu je možné zistiť pomocou citrónovej šťavy — zásadité substráty pod ňou jemne syčia.

Pokročilejšie rozoznávanie vyžaduje sledovanie reakcii častí lišajníka na rôzne chemikálie: 10% roztok hydroxidu draselného (označovaný ako K), roztok chlórnanu sodného (C) alebo p-fenyléndiamín (P) — ten sa však pri určovaní využíva menej a patrí medzi zdravotne nebezpečné chemikálie. Prípravky na výrobu K alebo C testovacích roztokov sa dajú zaobstarať v drogérii alebo obchodoch s chémikáliami — hydroxid draselný sa používa na upravovanie pH v bazénoch a C je klasické “Savo”. Ak niekde zazriete CK alebo KC, označuje to reakciu pri sériovom aplikovaní jednotlivých látok vo vyznačenom poradí. Tieto reakcie signalizujú prítomnosť a absenciu špecifických metabolitov. Napr. fialová reakcia druhu Xanthoria parietina na K test je spôsobená prítomnosťou hydroxyntrachinónov. Pri C reakcii je potrebné si dávať pozor na “bieliaci” efekt tohto roztoku, keďže niektoré tmavé lišajníky môžu pod ním zosvetlieť. Nejedná sa však o identifikačne relevantnú reakciu a označuje sa C-.

Príležitostne sa k určovaniu používa aj UV svetlo (zvyčajne s vlnovou dĺžkou 365 nm) — napr. pri rode Lepraria. Vyhodnocuje sa fluorescencia jednotlivých makroskopických štruktúr.

Náročnejšie určovanie zahŕňa skúmanie mikroskopických štruktúr ako sú spóry alebo drub fotobionta. K takému identifikovaniu je potrebný mikroskop s aspoň 600x zväčšením a schopnosť spolahlivo merať velkosti rôznych objektov. Pre amatéra najnáročnejšie je určovanie pomocou chromatografie na tenkej vrstve, ktorá však patrí medzi najpoužívanejšie metódy určovania lišajníkov medzi vedcami. Táto metóda využíva fakt, že lišajníky sa výrazne líšia chemickým zložením — sekundárnymi metabolitmi produkovanými mykobiontom. Zastaralejšia, no stále užitočná metóda je aj mikroskopické štúdium kryštálov vznikajúcich pri reakciach s predom definovanými chemikáliami — kryštály rôznych metabolitov majú unikátny tvar a slúžia tak ako určovací znak.

Odkazy a zdroje:

Fialová reakcia lišajníku po K-teste. Odfotené cez 10x lupu s telefónom.

  • identifikacia.txt
  • Posledná úprava: 2023/05/21 21:21
  • od jonas