Identifkácia
Hoci niektoré lišajníky sa dajú identifikovať voľným okom, pri väčšine druhov je potrebné všímať si drobných detailov. Na to sa zíde lupa s aspoň 10-násobným zväčšením. Pomocou nej je možné študovať sorédia, rhiziny a iné miniatúrne štruktúry, ktoré častokrát predstavujú dôležitý rozoznávací znak. Veľmi praktické su lupy s podsvietením. Obľúbenou lupou medzi lichenológmi/čkami je Belomo 10x “triplet”, alebo Lichen Candelaris.
Pri identifikácii je taktiež dôležité všimnúť si substrát, jeho zloženie často reflektuje aké lišajníky na ňom rastú. Kyslosť kamenného substrátu je možné zistiť pomocou citrónovej šťavy — zásadité substráty pod ňou jemne syčia.
Pokročilejšie rozoznávanie vyžaduje sledovanie reakcii častí lišajníka na rôzne chemikálie: 10% roztok hydroxidu draselného (označovaný ako K), roztok chlórnanu sodného (C) alebo p-fenyléndiamín (P) — ten sa však pri určovaní využíva minimálne a patrí medzi nebezpečné chemikálie. Prípravky na výrobu K alebo C testovacích roztokov sa dajú zaobstarať v drogérii alebo obchodoch s chémikáliami — hydroxid draselný sa používa na upravovanie pH v bazénoch a C je klasické “Savo”. Ak niekde zazriete CK alebo KC, označuje to reakciu pri sériovom aplikovaní jednotlivých látok vo vyznačenom poradí. Tieto reakcie signalizujú prítomnosť a absenciu špecifických metabolitov. Napr. fialová reakcia druhu Xanthoria parietina na K test je spôsobená prítomnosťou hydroxyntrachinónov.
Príležitostne sa k určovaniu používa aj UV svetlo (zvyčajne s vlnovou dĺžkou 365 nm) — napr. pri rode Lepraria. Vyhodnocuje sa fluorescencia jednotlivých makroskopických štruktúr.
Náročnejšie určovanie zahŕňa skúmanie mikroskopických štruktúr ako sú spóry alebo fotobiont. K takému identifikovaniu je potrebný mikroskop s aspoň 600x zväčšením a schopnosť spolahlivo merať velkosti rôznych objektov. Pre amatéra najnáročnejšie je určovanie pomocou chromatografie na tenkej vrstve, ktorá však patrí medzi najpoužívanejšie metódy určovania lišajníkov medzi vedcami. Táto metóda využíva fakt, že lišajníky sa výrazne líšia chemickým zložením. Zastaralejšia, no stále užitočná metóda je aj mikroskopické štúdium kryštálov vznikajúcich pri reakciach s predom definovanými chemikáliami — kryštály rôznych metabolitov majú unikátny tvar a slúžia tak ako určovací znak.
Zber lišajníkov pre neskoršiu identifikáciu doma by mal byť vždy obmedzený len na nevyhnutné množstvo stielky alebo apotécii. Pri zbere z kôry stromov treba dbať na jeho zbytočné poškodenie. Pri zbere epilitických lišajníkov sa využíva kladivo a dláto — lišajník za vysekáva aj s kusom skaly.
Odkazy a zdroje:
Fialová reakcia lišajníku po K-teste. Odfotené cez 10x lupu s telefónom.