Tvary

Podľa tvaru (morfológie) stielky lišajníka ich delíme na kôrovité, lupeňovité, kríčkovité (niekedy sa rozdeľujú ešte na slizovité a vláknité). Laicky povedané, ide o akési stupne „trojrozmernosti“ lišajníka. Kôrovité lišajníky sú z pohľadu človeka prakticky dvojrozmerné — jednoduché štruktúry minimálne vyčnievajúce z povrchu. Tento typ lišajníkov sa zároveň radí aj medzi tie najodolnejšie voči environmentálnym vplyvom. Príklad kôrovitého lišajníka je šáločka bodkovaná (Lecidella stigmatea), typickým lupeňovitým lišajníkom je diskovník múrový (Xanthoria parietina).

Lišajník si môžeme predstaviť ako sendvič: na vrchu aj zo spodu môže mykobiont vytvoriť vrstvu kôry (cortex), pod ňou je chránený fotobiont uložený na sieti hubových vlákien s názvom stržeň (medulla). Ak ide o lišajník, ktorý sa uchytáva na svoj substrát, vyrastajú z neho zo spodu malé vláknité riziny.

Toto sendvičovité usporiadanie je nadizajnované pre ochranu fotobionta, čo je jedna z najdôležitejších symbiotických úloh mykobionta. Chráni ho pred nebezpečným UV žiarením a reguluje výmenu vonkajších a vnútorných plynov, čím vytvára pre fotobionta miniatúrny skleník. Dalo by sa povedať, že huba je tu akýmsi záhradníkom, ktorý sa snaží zabezpečiť svojim zeleným „rastlinám“ čo najlepšie podmienky pre rast. Z energetického uhla pohľadu riasy a sinice (fotobiont) tvoria niečo ako solárny panel, ktorý mykobiontovi dodáva potrebnú energiu v podobe cukrov.